Milí tibeťáci,

neviete náhodou, kedy je medzinárodný deň strážnych psov? Svoj sviatok majú vodiaci psi, záchranárski a čo my? Ja by som navrhoval tesne po medzinárodnom dni detí a osláviť ho pekným výletom, tak ako sa nám to podarilo minulú sobotu 2. júna.

KOMPLETNÁ FOTOGALÉRIA Z VÝLETU TU

Vybrali sme si jeden z vrcholov Malých Karpát - konkrétne poetický Čmeľok nad Pezinskou Babou s výškou  709 m.n.m.. S počasím sme veľmi nevyjednávali a riskovali zamračenú oblohu s nižšou teplotou, ktorá však nám tibeťákom veľmi vyhovovala. Po „búrlivom“ vítacom ceremoniáli, aký dokážeme vykúzliť iba my, sme vyrazili. Trochu nás zarazilo množstvo a rýchlosť turistov na trase, ktorí nás nielenže zvesela predbiehali, ešte nám stihli aj prezradiť, že idú z Bratislavy a záver majú na Bradle! Úplne náhodou a bez prípravy sme sa tak stali súčasťou diaľkového turistického pochodu Trnavská stovka! Heč! No naše skromné tempo nás odsúdilo iba na krátky úsek po Čmeľok, kam sa nám však podarilo bez problémov doraziť. 

Naša výprava pozostávajúca z trinástich psov a dvanástich dospelákov sa tak mohla po zásluhe usalašiť na vrchole a pustiť do zásob za účelom nahradenia stratených kalórií. Ako vidieť z priloženej fotodokumentácie, niektorí z nás tibeťákov neváhali skúsiť šťastie a čo to si vypýtať, dokonca aj od okoloidúcich turistov. Veď viete ako sa to robí - treba prísť nenápadne až k zdroju, zacieliť uprený pohľad na predmet záujmu, prípadne zdôrazniť naliehavosť prosebnými očami, ktoré hovoria jasnou rečou: „doma mi nedávajú jesť, nóó dávajú, ale iba granule, nóó niekedy aj niečo iné, ale strááášne málo, naozaj potrebujem kúsok tejto bagety“. V prípade úspechu, ako aj neúspechu, radím postup zopakovať. 

Keď sme sa takto pekne posilnili, mohli sme začať s vrcholovými aktivitami. Homoľu pre vysoké stromy vidieť nebolo, škoda, nemohli sme sa teda pokochať našim minuloročným výletným cieľom. Druhá aktivita bola pripravená pre všetkých, čo nezabudli byť deťmi – nakresliť svojho tibeťáka. Čas protestovať nebol, a tak sa v prírodnom výtvarnom ateliéri zrodilo niekoľko cenných umeleckých diel. Koho ani toto nebavilo, behal aspoň za loptičkou, najmä jediný jedinečný Onetwo! Záverom nás Feri voviedol do tajov celosvetovej zábavy zvanej geocaching a lov pokladu mohol začať. Súradnice nás nasmerovali do lesa, indície hľadať asi vo výške človeka a zrazu Lucka s výkrikom: „Tu je nejaká krabička!“ zažila ten krásny pocit blaha úspešného hľadača pokladov.  Gratulujeme.

To nás už ale čakala cesta späť, na ktorej sme ešte stále stretávali účastníkov diaľkového pochodu. Aspoň sme sa necítili osamelo a snáď sme pre nich boli aj príjemným spestrením. Mnohí sa pri nás totiž aj zastavili a čo to o nás povyzvedali. Na lesnej križovatke sme ešte pripojili šesťčlenný zvyšok výpravy, ktorý nás celý čas trpezlivo čakal a zatiaľ účelne koordinoval diaľkový pochod : ) .

Koniec výletu nás presvedčil, že niet nad dobre zásobený bufet. My tibeťáci sme sa mohli konečne spokojne usalašiť, so slniečkom nad hlavou a labkami pod hlavou dosnívať sen o plnej miske dobrého jedla. 

Dúfam, že všetkých jarný výlet bavil, bonusová jazda do vrchu potešila a prídete aj nabudúce. Ďakujem zúčastneným za veselú náladu, maskotom obzvlášť – menovite nás pobavil Zigfríd von Kuchyňa po domácky Zigi (celý čas sa nechal nosiť v baby vaku, aj to iba preto, aby sme sa ho my tibeťáci nebáli), bielučký neunaviteľný Onetwo a napokon aj čiernučký Samson s duracelovým pohonom, ktorý mu tentokrát nebolo dovolené využiť naplno.

Niečo opäť vymyslím, niečo prinesie náhoda, no skvelú zábavu garantujem už dnes.

Váš tibeťák