Dňa 21.6.2009 sa uskutočnil výlet Tibeťákov a ich majiteľov na zrúcaninu hradu Tematín. Počasie nám našťastie tentokrát prialo a užili sme si príjemný deň v nádhernej prírode a v spoločnosti milých ľudí a psíkov :o)))))

Turistická trasa bola pomerne náročná, ale naši Tibeťáci dokázali, že zvládnu aj takúto výzvu a svoju slávnu povesť sprievodcov karaván dokonale obhájili. Všetkým zúčasteným patrí veľká pochvala a poďakovanie!!! Obdiv si zaslúžili hlavne 9,5 ročná sučka Fenga a 6 mesačné šteniatka Atrey a Kaila, ktorí statočne držali krok s ostatnými celých 14 kilometrov!!!

Ďakujeme manželom Hučíkovým za príjemné občerstvenie a manželom Jamborovým za zorganizovanie tejto super akcie, tešíme sa na ďalšiu!!! :o))))

List od Tibeťáka:

Tematický :o) výlet na hrad Tematín alebo ako psi dobyli Tematínsky hrad. 

Ahoj priatelia, kamaráti. Po kratšej odmlke sa ozývam s čerstvou správou z nedávnej spoločnej klubovej akcie, ktorou bol výlet, alebo správnejšie, výstup na hrad Tematín.

Mimochodom, vedeli ste, že pán Jambor s pani  manželkou a ich Jomo sú vášniví turisti? Ja nie, ale už to viem a už sme turisti aj my, ostatné tibetské dogy a naši majitelia. Ani sme nevedeli, koľko dokážeme zhltnúť kilometrov a ako vieme zvládnuť slovenské kopčeky.  Lebo hrad Tematín nepostavili na žiadnej rovine, ale na riadnom kopci v Považskom Inovci vysokom 564 metrov, čím sa radí medzi najvyššie položené hrady na Slovensku. Keby som to bol vedel, neviem, neviem,  či by ma presvedčili, aby som opustil moju obľúbenú pohovku. A navyše na celý deň! 

Ale pekne po poriadku. Prvý optimistický termín nám prekazilo počasie, ktoré si povedalo, že preverí naše kožuchy v odolnosti proti dažďu. No už ste videli, aby sa tibetská doga dobrovoľne promenádovala v daždi? Tak to teda nie, termín sa musel presunúť a vyšlo to. Nepršalo, nefúkalo, alebo len trochu, aj slniečko vykuklo. Zraz bol naplánovaný v obci Hrádok, kde sme predpokladali veľmi jednoduchú rovnicu, stred obce = krčma. Ale zakladatelia obce milý  Hrádok akosi zamotali, otočili, voľačo aj presunuli, či čo, a tak sme ho spoznali zo všetkých strán. Keďže ale máme dobrý čuch, napokon sa nám podarilo chytiť správny smer a zišli sme sa asi dvadsiatk a psíkov plus dospeláci, ba aj deti a mládež. Mohli sme vyraziť.

Cestička vyzerala na začiatku veľmi nevinne, a tak sme sa navzájom bavili zážitkami z posledného obdobia, čo sme sa nevideli. No po takej hodinke a pol by sme si už boli aj sadli, pofúkali labky, prípadne si pospinkali, no nič také sa nekonalo a my sme stále ťapkali ďalej. Po predchádzajúcich výdatných dažďoch sa pekná cesta zmenila na stredoveko zablátenú (celkom príjemnú medzi labkami, ako piešťanské bahno) a my všetci sme sa tiež pomaly menili na zablatených pútnikov. No ani toto nás neodradilo, predstava, že určite už za najbližšou zákrutou sa ukáže zrúcanina hradu, nás povzbudzovala v ceste vpred. No trvalo nám veru ešte hodnú chvíľu, kým sme boli odmenení. Napokon sme sa s víťazne visiacimi jazykmi  doplazili až na vrchol, a to aj najmladšie päťmesačné šteniatko Atrey a šesťmesačná Kaila, ktorí ešte nazbierali sily na prieskum okolia a najstaršia deväť a pol ročná sučka Fenga! Hurá, zvládli sme to!

Konečne oddych, polihovanie a siestička. Ktovie, ako by sa hradný pán zatváril, keby sa mu pod bránami objavila taká veľká svorka psov. Každý z nás postrážil jeden strom, ale, čo to? Začalo sa nádejné hromadné kutranie v batohoch! Veď my sme to celú cestu tušili, cítili, že sú nablízku, áno, špekáčky, klobásky, slaninka, piškótky, vodička, mňam, mňam, mňam, ako ja mám rád mojich dvojnoháčov! Neviem, načo ešte treba tie špekáčky obracať nad ohňom, také zdržiavanie, no ták, rýchlejšie, veď ja som tááákýýý hladnýýýý.... 

Náš namáhavý, asi dva a pol až trojhodinový výstup bol napokon náležite odmenený, aj nádherný výhľad na okolitú krajinu sa počítal, spokojne sme si posedeli, pobrechali na náhodných návštevníkov a nech vás nemýli terénne auto na fotke celkom na vrchole, my sme naozaj išli po vlastných labkách, nikto nebol dovezený ani odvezený. Pekne sme si odcupkali aj cestu naspäť, ktorá sa nám páčila viac ako výstup. V prvom rade preto, že sa išlo naspäť  a v druhom rade cesta po hrebeni priniesla ďalšie nádherné výhľady. Miestami sme vyzerali celkom ako tibetská karavána, keď sme išli úzkym chodníčkom pekne jeden za druhým, už len vrecká so soľou nám chýbali. 

Tak sme šťastne zvládli aj cestu dolu, síce s dramatickejším záverom, ako sme čakali, pretože sme si mysleli, že sa nám stratil koniec karavány. Pátracia akcia v susednej obci  mohla byť vzápätí odvolaná, všetci dorazili v poriadku aj s najstaršou sučkou, ktorá si zaslúži obrovskú pochvalu a plnú misku k tomu. Veď si len predstavte, kto z ľudí by sa v takom veku vyštveral na kopec?

Veľká pochvala patrí aj všetkým účastníkom a najmä organizátorom za dobrú myšlienku a realizáciu akcie, ktorou sme možno položili základ novej tradície zvanej  „Hop z pohovky do prírody“.

Teším sa na ďalšie krásne stretnutia, haf. Váš Tibeťák