Heslo: Hop z pohovky do prírody

Druhý výlet tibeťákov, tentokrát k ruinám kláštora sv. Kataríny v Malých Karpatoch.

Klub tibetskej dogy si v rámci tradície Hop z pohovky do prírody zorganizoval pohodový malý výlet k ruinám kláštora sv. Kataríny v Malých Karpatoch. Veľmi sme neverili, že nám počasie dovolí náš plán aj uskutočniť, v posledných dňoch totiž neveštilo nič dobré. Lokálne búrky s prívalovými vodami a vytrvalé dažde, to bola realita končiaceho mesiaca. No v sobotu 29. mája sa nad nami zľutovali asi všetci meteorológovia a vybavili nádherný deň.

Ďalej musím odovzdať slovo nášmu tibeťákovi, neustále vyrušuje a silou mocou chce pokračovať sám:

Ahojte kamaráti (konečne som sa pretlačil ku klávesnici), výborný nápad, zase si raz vystrieť kosti a skočiť si do prírody. Tak som sa tešil! Tentoraz sme si to namierili na miesto so zvláštnou atmosférou bývalého kláštora, kde sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu. Nechcem sa však venovať histórii, aj keď moje záujmy sa neobmedzujú len na granule, aby ste vedeli, už ste si istotne všimli moju lásku k objavovaniu ešte neoňuchaných miest.

Takže sme zbalili výstroj, rozumej špekáčiky a nepotrebnosti ako zápalky, nožík, zeleninku, deku a čojaviemčoešte a vyrazili. Parkovisko sme našli úplne bez problémov, fakt pekná veľká pokosená lúka pod lesom medzi obcami Naháč a Dechtice a hlavne, turistický smerovník hovoril, že nás čaká pochod dlhý iba 0:25 h. Dvakrát som sa pozrel a naozaj. Ohó, tak to ja si budem vykračovať jedna radosť. Kamaráti so mnou súhlasili, že to nie je ďaleko, a tak sme si prebytočnú a ušetrenú energiu vybehali hneď na začiatku. Trochu nás síce zarazilo množstvo mladých ľudí so všelijakými nástrojmi, čo nepoznám, ba vlastne kosačku na trávu poznám, vždy radšej utekám preč, aby mi neskrátila chvost. Dohodli sme sa však, že sa budeme navzájom tolerovať, my im nebudeme brániť, aby nám pokosili trávu okolo ohniska a oni nebudú chcieť naše špekáčiky. To je, myslím, férové, a tak sme prechádzkovým tempom vyrazili k cieľu. Cestou som si čítal hlboké myšlienky múdrych ľudí dávnoveku pripevnené na drevených stĺpikoch ako: Ticho je najkrajší zvuk na svete, alebo: Najdôležitejšia chvíľa je vždy tá prítomná, najdôležitejší človek je ten, čo stojí predo mnou (bezvýhradne súhlasím).

Čakali by ste v tejto výške železničné koľaje? Ja nie, ale boli tam. Úzkorozchodná lesná železnička Katarínka pripomína  lesnú železnicu grófa Pálffyho, neskôr Chemolaku Smolenice, zrušenú v roku 1964. Železniční nadšenci svojpomocne zachraňujú túto technickú pamiatku nielen pre vlastné potešenie, ale aj pre ďalšie generácie.

Asi po pol hodinke sme dosiahli vrcholovú výšku neuveriteľných 340 m, a teda náš cieľ. Založiť požiar, pardon oheň, nebol pre pripravených žiaden problém, a tak už o chvíľočku špekáčiky rozvoniavali do okolia a neeeeeskutočneeeee dráždili moje chuťové poháriky, ktoré mám asi všade. Našťastie som dostal svoj diel. Teraz som si už mohol konečne ľahnúť, zavrieť oči, nech sa šteniatka klbčia, keď majú toľko energie, ja si rád pospím. Podaktorí tibeťáci sa pokojne bez vôdzky prechádzali medzi ostatnými, no iní strážili to svoje malé územie okolo parkovacieho kolíka, aj keď nemuseli, však Cindy. Prosto pohoda, rozhovory a priateľské doberanie, ňuchanie a skúšobné šteniatkovské hrozivé vrčanie, však Meggy. To sú naše milované výletné aktivity.

Mladí nadšenci, ktorí sa snažia zachrániť zvyšky kláštora pred ďalším pustnutím, medzitým pokosili veľké územie okolo neho, navarili si obed, videl som ich, ako naň stoja v rade, no neodvážil som sa zaradiť tiež. Však som mal chutnučký špekáčik, vodičku, piškótik, ale aj tak by som si ešte niečo dal. No nič, nemôžem stále myslieť len na to jedlo!  Rozlúčil som sa s kamarátmi, ešte si poobzeral ruiny, čo keby sa tam niečo našlo pod zub a presne vo fáze „unavený pes = šťastný pes“ skončil krásny výlet.

Váš tibeťák, haf (uáááá, ale som sa unavil, chŕŕŕŕŕ)

Náš vyčerpaný tibeťák nestihol ani poďakovať organizátorom, manželom Kosibovcom, za nápad, réžiu a demižón vlastnoručne vyrobeného vína, vďaka ktorým sme spoznali ďalšie pekné miesto v Malých Karpatoch a tiež všetkým účastníkom z rôznych kútov Slovenska, ba aj Moravy.

Do skorého videnia, priatelia legendy z hôr.

Fotografie od slečny Jurikovej, Hudcovicovej a pani Vrbovskej - Ďakujeme!!!