TIBETSKÁ DOGA V DEJINÁCH

Najstaršie zmienky týkajúce sa tibetskej dogy sú obsiahnuté v čínskom spise Chou-king, v ktorom sa hovorí, že v roku  1 121 pred n.l. tzv. „ngao“, pes obrovskej postavy cvičený proti cudzincom, bol ponúknutý ako dar čínskemu cisárovi, Wu-Wangovi. Alexander Veľký pri svojich výbojoch do Indie a Tibetu bol pravdepodobne jedným z prvých, ktorí týchto mohutných dogovitých psov priviezli do Európy. Podobne ako Alexander Veľký, aj Amurat prvý a Mahomet II sa nechali doprevádzať pri svojich bitkách molosmi.

Prvý dokument popisujúci veľkého tibetského psa je od slávneho benátskeho cestovateľa Marca Pola. Ten počas svojich ciest do Veľkého Mongolska prešiel celú Áziu a vo svojich poznámkach z ciest v roku 1295 uvádza, že tibetský pes mal veľmi veľkú a pe  vnú postavu, bol nepriateľský až divoký voči cudzím a revúci pri štekaní skoro ako lev. Pri návšteve čínskej provincie Sečuan Marco Polo stretáva obchodníkov s ich psami. „ V tejto provincii majú rasu psov tak divokých a odvážnych, že davja z nich sú schopní bojovať s píše v roku 1298 vo svojej Knihe zázrakov sveta . Zdá sa, že títo psi ho veľmi zaujali: „boli veľkí ako somári a dosť silní na to, aby poľovali na všetky druhy divokej zveri, zvlášť na byvolov, ktorí sú veľmi veľkí a divokí.“ jedným levom. Každý, kto sa vydáva na cestu berie si so sebou dvoch týchto psov. Keď sa objaví lev, vrhnú sa na neho s veľkou odvahou a lev ich nemôže zasiahnuť lebo sú veľmi obratní pri uhýbaní sa jeho zásahom.“

Zvieratá nazývané Marcom Polom ako levy boli v skutočnosti tigre a byvoly boli jaky. Naviac, tibetský somár, Equus asinus kiang, dosahoval málokedy priemernú veľkosť ľudí, ktorí v tej dobe boli oveľa menší ako dnes. Samozrejme, hustá srsť a typický, často impozantný postoj týchto psov znásobujú ich mohutný dojem.

Podľa Marca Pola bola tibetská doga  rozšírená vo všetkých horských lokalitách Himalájí, kde tento pes ochraňoval ženy, keď muži schádzali do údolí za obchodom. Po dlhšom sledovaní týchto psov v ich činnosti si Marco Polo jedného zaobstaral na svoju osobnú ochranu pri svojich početných výpravách v tejto divokej a nehostinnej oblasti. Marco Polo bol teda prvým mužom zo Západu, ktorý vlastnil tibetskú dogu.

PRVÉ PÍSOMNÉ ZMIENKY V NOVOVEKU

Uplynulo asi 5 storočí od prvých zpráv od uvedeného benátskeho cestovateľa, kým sa objavujú nové popisy psa sprostredkované talianskym jezuitom Desiderim a neskôr britskými výpravami. V roku 1774 bol do Tibetu vyslaný George Bogle, aby otvoril až dovtedy hermeticky uzavreté hranice a pritom mal dobrú príležitosť obdivovať tibetskú dogu: „ títo psi mali vysokú postavu, často s dlhou srsťou a boli extrémne divokí. Cez deň boli pripú t aní na reťaz a večer ich púšťali, takže v noci cudzinci nemohli vychádzať von“. boli to ohromní psi, extrémne divokí, silní a hluční“.  Boglova výprava do Tibetu však stroskotala a Tibet zostal ostatnému svetu uzavretý. V roku 1783 sa uskutočnila druhá britská výprava Indickej spoločnosti, vedením ktorej bol poverený Samuel Turner. Počas výpravy stretli skupinu pastierov, ktorí mali stádo cca 300 jakov, chránených proti lúpežníkom dvomi veľkými tibetskými psami: „

Následne anglický zoológ Brian Hodgson priniesol niekoľko popisov z Nepálu: „ušľachtilý pes, zvyčajne nazývaný Pes z Nepálu. Stretli sme sa s ním v Kachare, jedinom mieste, kde môže žiť. Bol dovezený z Tibetu, jeho rodnej krajiny, kde žije v niekoľkých  druhoch - variantoch, a to v rôznych oblastiach. Tento, ktorý pochádza z Lhasy je najkrajší a skoro vždy čierny a dravý s vlčím pazúrom na predných a zadných končatinách. Druh „Mustang“ je oveľa menší, živej červenej farby s malými očkami. Tento druh nemá vlčí pazúr na zadných končatinách. Aj v Kachare títo psi rýchlo degenerujú a nemôžu znášať teplo nepálskeho vnútrozemia. Zdá sa, že je to pes, ktorý zaujal pred tisíc rokmi Alexandra Veľkého. Možno sa s ním stretnúť po celom Tibete.“

V roku 1850 anglický botanik Joseph Dalton Hooker podnikol výpravu do východného Nepálu a na juh Tibetu. Všetok voľný čas venoval obdivu a poznávaniu tibetskej dogy: „ “. tibetské karavány napredovali usporiadane; ocitli ste sa uprostred kôz a oviec, z ktorých každá niesla dve vrecia soli; po ich bokoch kráčali pokojne a majestátne ohromné a mocné tibetské dogy, takisto naložené jedným vrecom. Ich krásny dlhosrstý chvost sa graciózne dvíhal na chrbát, ich široký obojok z červeného plátna objímal ich dlhú divokú kožušinu... Nezdalo sa, že by tu boli na svojom mieste kráčajúc uprostred karavány, nesúc ťažké bremeno. Vedeli však, že cez deň ani jaky, ani ovce a kozy nepotrebovali ich ochranu a zostávali úplne poddajné. Preto trpezlivo plnili svoju úlohu ťažného zvieraťa a niesli  náklad ako ostatní. Až príchodom noci začali plniť  úlohu strážneho psa

Autori najstarších popisov tibetskej dogy väčšinou hovoria o tibetských psoch, ale až A. E. Brehm vo svojom diele Život zvierat (1868) použil pre označenia plemena skutočne výraz tibetská doga. Mnoho autorov popisuje rôzne typy tibetskej dogy, ktoré sa často líšia svojím domorodým pomenovaním v závislosti od toho, z ktorej oblasti Tibetu pochádzali a aké bolo ich využitie.

TIBETANIA A ICH PSI

Vo svojej knihe The Dog (1851), Youatt píše: „títo psi sú chovaní na himalájskych náhorných plošinách Tibetu. Tibeťania, ktorí ich chovajú s veľkou starostlivosťou, schádzajú v niektorých obdobiach roka do údolí, aby tam predali svoje produkty ako borax a pyžmo. Ženy zostávajú doma a vyvádzajú na pastvu stáda strážené psami. Títo dávajú pozor aj na domácnosti, čo je v Tibete veľmi dôležité. Všetci, čo popisujú týchto psov hovoria o enormných zvieratách, divokých, ktoré majú veľké antipatie voči cudzím ľuďom“.

Pes kočovníkov

Tibetská doga zaberá veľmi zvláštne miesto v srdciach kočovných pastierov, ktorí žijú neustále v pohybe, premiestňujúc sa z jednej pastviny na druhú. Ich prežitie je závislé na ich stáde a ich bohatstvo sa počíta poddľa počtu jakov, kôz a oviec, ktoré vlastnia. Kočovníci a ich psi sprevádzajú stádo počas celého roka. Prvotnou úlohou tibetskej dogy je teda v noci strážiť zvieratá proti záškodníkom, ktorí sa potulujú okolo táboriska, najmä proti leopardom. Vykonávajú tiež obdivuhodnú prácu tým, že privedú nazad zablúdené zviera.

Psi, ktorí sú najviac divokí, bývajú priviazaní pred stanom svojho pána a v noci sú pustení. Ak sa niekto priblíži na pastvinu, psi ho pribehnú divoko privítať, chrániac tak územie svojho pána. V spoločnosti pastiera sa cudzí človek môže cítiť úplne bezpečne lebo kočovník má svoje dogy plne pod kontrolou. Votrelec je však v oveľa väčšom nebezpečenstve ak postretne tohto psa ďaleko od jeho pána alebo ďaleko od jeho stanu. Kočovníci posudzujú tibetskú dogu najprv podľa kvality jej práce, až potom podľa jej vonkajšieho vzhľadu a povahy, pričom za najváženejšie sú považované tie, ktoré nie sú mimoriadne divoké. V súčasnosti väčšina Tibeťanov odchádza od tradičného povolania kočovných pastierov, čo je príčinou poklesu dôležitosti ich psov.

Strážný pes

Tibetská doga ako strážny pes dedinčanov si získala veľmi dobrú povesť. Už tradične sú dogy priviazané pred vstupnými dverami obydlí, odkiaľ pochádza aj ich meno „Do Khyi“ („pes pri dverách“). Nakoľko sa dvere v Tibete nezamykajú, prítomnosť ostražitého strážneho psa je nevyhnutná. Pes je pripútaný na dlhú reťaz pred dverami od najútlejšieho detstva, z čoho pramení jeho toľkokrát opisovaná divokosť a nedôvera voči cudzincom. Tibeťania ako veľkí milovníci týchto psov, nepovažujú pripútanie psa za krutý čin. Vo väčšine prípadov je tibetská doga cez deň pripútaná, kým v noci je pustená. Vtedy všetci psi z dediny vytvoria skupinu, ktorá odradí akýchkoľvek prípadných votrelcov. Nikto sa neodváži narušiť ich priestor. Avšak, akonáhle niektorý člen rodiny privedie návštevníka až do domu, pes zostane pasívne stranou. Niekedy je až ohromujúce konštatovať, že i malé dieťa dokáže ovládať takého veľkého psa.

Pes karaván

Cez Áziu pozdĺž známych ciest od pradávna cestovali karavány, ktoré prepravovali tovar do obchodných stredísk a ich úspech závisel od schopnosti prepraviť tovar na miesto určenia bezpečne a čo možno najrýchlejšie. Za účelom ochrany pred zlodejmi, sa majitelia karaván nechali doprevádzať psami, ktorí tradične strážili dobytok a domy.

Pri narodení boli šteniatka ponechané niekoľko hodín v snehu. Prežili iba najsilnejšie, a tie potom chránenci nosili vo svojich kabátoch priamo na hrudi. Odchovali ich počas krátkych zastávok karavány. Neskôr boli šteniatka prepravované v košoch na chrbátoch tiav kým nedosiahli vek, aby sa pripojili k ostatným psom. Pes karaván musel mať impozantnú postavu, silnú kostru, veľkú silu a značnú čulosť. Širokú hruď a mocné pľúca potreboval z dôvodu riedkeho vzduchu  na cestách vo vysokých horách. Jeho srsť ho musela chrániť pred sálajúcim slnkom i snehovými búrkami. Musel vedieť tiež dokázať svoj divoký temperament vždy však zostávajúc pod kontrolou svojho pána; v opačnom prípade bol vykastrovaný. Bohužiaľ karavány vymizli s objavením moderných dopravných prostriedkov a pes karaván tak stratil svoje využitie.